Slovensko nie je krajinou s bohatou paletou vlastných národných plemien psov. Medzinárodne sú uznané iba Slovenský kopov, Slovenský čuvač, Slovenský hrubosrstý stavač a Československý vlčiak. S národnými plemenami sú nerozlučne späte i mená kynologických osobností- zosnulý Koloman Silmák so slovenským kopovom a slovenským hrubosrstým stavačom, František Rosík s československým vlčiakom a Prof. Antonín Hrůza so slovenským čuvačom. Čuvač sa ako pastiersky a strážny pes choval na našom území už veľmi dávno a bol známy pod menom Tatranský čuvač. Začiatkom tohto storočia bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa údajne začal hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka.
V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došlachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. Hrůza, pedagóg Vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne, dve nepríbuzné šteňatá z oblasti Tatier. Umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice "Zlatá studna" v Skalici nad Svitavou. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu tatranského čuvača u nás. Pes Jerry bol zapísaný do Plemennej knihy pod č.1 a sučka Kora pod č.2. Prvý vrh bol zapísaný 4.6.1929 po rodičoch Jerry a Kora, v chovnej stanici ze Zlaté studny. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr začali využívať v chove i zvieratá z pôvodného chovu. Keď sa okruh chovateľov rozšíril, založili si 23.9.1933 "Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckych čuvačů v Brně", s vlastnou plemennou knihou. Spolok sa stal členom vtedajšieho Československého zväzu kynologického a Československej kynologickej únie a jej prostredníctvom aj členom Medzinárodnej kynologickej federácie FCI. Prvým predsedom sa stal Prof. Hrůza, ktorý dôsledne organizoval chov čuvača.
Spočiatku boli uznané dva rázy:
1) veľký horský, s kohútikovou výškou u psa 65 cm a suky 60 cm, s hmotnosťou 34 - 45 kg
2) malý nížinný, s s kohútikovou výškou 40 - 50 cm, štíhlejší, s hmotnosťou 20 - 25 kg
Tým, že sa niekedy oba rázy spárili spoločne, postupne zanikali rozdiely medzi nimi a malý nižinný ráz ako taký sa postupne vytratil z chovu. Kde tu sa ešte môžeme stretnúť s atavistickými prejavmi tohto rázu.
Organizovaný chov sa zdecimoval za nemeckej okupácie a oživenie činnosti klubu nastalo až v päťdesiatych rokoch, žiaľ až po smrti Prof. Hrůzu. Spočiatku chov zastrešoval Zväzarm, neskôr Československý zväz poľovníkov a od roku 1958 Československý svaz chovatelů drobného zvířectva. Podarilo sa podchytiť plemenný materiál a vďaka subvencii slovenského výboru ČSCHDZ sa nakúpili mladé sučky a tieto poskytli novým záujemcom na ďalší rozvoj chovu.
Medzinárodné uznanie
Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok 1965 pamätným. FCI na svojom valnom zhromaždení v júni, v Prahe, uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný dňa 14.8.1965 pod č.142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský ? V tom čase už mali v Poľsku uznané podobné plemeno " Tatra owczarek podhalanski" a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. Laufbergerová, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov tatranský na slovenský a vyhla sa tak prípadným námietkám zo strany členov komisie. Na svetovej výstave v Brne sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu. Ale nebolo to všetko také jednoduché. Maďarsko podalo koncom roka 1967 protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz ako hlavný poradca chovu vypracoval odpoveď na tento protest a na zasadnutí komisie FCI pre štandardy v Belehrade 10. - 11.1.1969, spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov čuvačov Róbertom Zacharidesom a predsedom Čs. komisie pre štandardy psov MVDr. Nesvadbom, uznanie slovenského čuvača za samostatné plemeno obhájili.