Rímsky spisovateľ Lucius Julius Moderatus, známy ako Collumela, píše vo svojom diele z doby okolo 60 n.l. De re rustica v knihe VII o zvieratách domácich, o požiadavkách na dedinského psa:" Jeho práca spočíva v hlasnom varovaní človeka, keď sa na území, jemu zverenom, blíži divoké zviera alebo zlodej, ale nereaguje na vlastné služobníctvo a sprievodcu. Taký pes je služobník a verný sprievodce, nad neho nenájdeme pozornejšieho a oddanejšieho. Preto si má každý poľnohospodár držať psa a dávať mu prednosť pred všetkými ostatnými zvieratami, lebo mu stráži dvor, úrodu, ľudí i dobytok a dom. Ak si chceme zadovážiť psa, je potrebné podľa toho, na čo ho budeme potrebovať, zvoliť jeden z nasledujúcich druhov. Prvý musí strážit dvor s budovami a hlásiť vstup cudzích ľudí. Druhý musí ochrániť pred napadnutím či útokom ľudí alebo divokých zvierat a musí nie len ustrážiť dobytok ustajnený vo dvore, ale aj dobytok pasúci sa vonku... Pre naše účely postačí, ak budeme hovoriť o psovi nádvornom a pastierskom".
Mal by byť jednofarebný a to biely pokiaľ je u stáda..Stádo chce bielych psov, pretože ho nemôže zameniť so žiadnym divokým zvieraťom, lebo ak vlk zautočí za súmraku je patrný veľký rozdiel mezi farbou psa a farbou lúpežníka. Ak by se pes bielou farbou nelišil, môže sa stáť, že stádo dovolí vlkovi útok a vlastného psa napadne.
Akú súvislosť má Collumelovo rozprávanie so slovenským čuvačom?
Slovenský čuvač je pastiersky pes z oblastí okolo Vysokých a Nízkych Tatier až k Beskydám. Chovaný býva v dedinách obývaných Valachmi, etnografickou skupinou, pôvodom z rumunských Karpát, odkiaľ prichádzajú na moravské Valašsko od konca 15. do 17. storočia ako horské pastierske obyvateľstvo. Vo svojej domovine sa pôvodne volali Laši, tj ovčiaci a Valaši, tj ovčiaci z hôr. A to sa už blížime k slávnemu Collumelovi, na území dnešného Rumunska, odkiaľ pochádzaju, boli kolonizovaní a silne ovplyvnení Rimanmi, od ktorých prevzali aj jazyk. Collumelove postrehy a skúsenosti o pastierskych psoch iste pochádzali predovšetkým z oblastí, ktoré sa vyznačovali rozvinutým pastierstvom ovcí. To samozrejme nebolo len v Karpatoch, ovce boli chované vo všetkých geograficky vhodných oblastiach Starého sveta, od strednej Azie až po najzápadnejší cíp Pyrenejského poloostrova, a to po celé tisícročia, lebo vedľa psa je práve ovca najviac domestikovaným zvieraťom. Skúsenosti zo všetkých týchto oblasti dokazuju, že veľký chov ovcí bez psa nebol možný. Jednak bez tých, ktorí stádo usmerňovali a pracovali s ním, jednak bez psov, ktorí ovce strážili pred vlkmi a inými šelmami. V Azii aj Európe teda môžeme nájsť celú radu veľkých bielych pastierskych psov, napr maďarského kuvasza, maremmansko-abruzského pastierskeho psa, pyrenejského horského psa alebo čuvačovi najbližší podhalaňský pastiersky pes z druhej strany Tatier. Všetky tieto plemená sú vývojovo príbuzné, podobne ako sú príbuzné s mnohými inými dogovitými plemenami tohto typu, aj ked nie sú dobiela zfarbené.
Zásluhu na zachovaní bieleho variantu pastierskeho psa na území Československa má predovšetkým profesor vysokej školy veterinárnej v Brne A. Hruza, ktorý na počiatku 30. rokov minulého storočia získal v oblasti Tatier a Liptovských holí niekoľko pôvodných čuvačov a založením chovateľskej stanice Ze Zlaté studny dal základ modernému chovu slovenského čuvača. Jeho pokračovateľom v chovateľskej činnosti sa stal Dr.Ing. Vilém Kurz, ktorý sa zaslúžil o medzinárodné uznanie tohto plemena, k čomu došlo v roku 1965.
Zaujimavosťou je, že v národopisnom filme režiséra Plicky o Slovensku z roku 1920, teda z doby prelomu nemej a zvukovej éry slovenského filmu, sa v jednej sekcii na krátky okamžik objavil biely pastierskyy pes z tatranskej oblasti. Pes si berie akýsi pamlsok od malého chlapca - pastierika, ovšem je nanajvýš plachý a opatrný, pri prvom prudšom pohybe chlapca prchá. Ide o unikátne zachytenie podoby tatranského pastierskeho psa, vlastne z doby, keď Prof Hruza vyhľadával vhodné jedince pre obnovu plemena.
