Ján Hála - maliar pochádzajúci u Južných Čiech, ktorý sa zamiloval do slovenských hôr. Žil, tvoril aj zomrel vo Važci, v obci pod Tatrami. Jeho oleje sú známe, ale v knihe Salašnícka epopeja, sú po prvý raz zverejnené jeho kresby a kolorované kresby, kde možno vidieť nášho čuvača. Sú tu citované jeho poznámky k obrázkom. text sme prevzali tak, ako ho maliar napísal v dobe, ked maľoval život na salaši. Obrázky pochádzajú z prvej polovice minulého storočia, teda z doby, kedy sa začali zapisovať prvé jedince do plemennej knihy.
O psoch ovčiarskych
Bačovia chovali k svojej živnosti silných psov zvláštnej fajty, takzvaných ovčiarskych. Čuvač sa nazýva tento druh psa a je to podľa úsudku kynológov jediná pôvodná rasa psov v Československej republike.
Psy títo sa vyznačujú silou a odvážlivosťou, sú bystrí a učenliví a neboja sa ani vlkov a medveďov. A proti týmto ich hlavne ovčiari chovali. Za stara niektorý bača ich mal aj desať. Bača Belaj na Kokave choval takých psov vždy najmenej päť - boli ani medvede, že strach z nich šiel.
Na karpatských Poloninách v Ukrajine držali tiež týchto psov, aby im vo dne strážili stáda a v noci salaše. Zdá sa teda, že si ich valasi priviedli so sebou, keď prišli do slovenských krajov so svojimi čriedami oviec a kôz. Sú bieli, šedí, čierno-strakaví alebo so žltými škvrnami. Sú chundelatí, majú hustú srsť podobnú ako vlna a sú strašní. Keď vyceria na vás svoje ako sneh biele tesáky, hrôza vás obíde. Mená im dávali podľa ich vlastností Laboš, Ostroš, Dolina-to bola suka, Bodrog, Dunaj, Dunčo, biely s čiernymi škvrnami sa volal Živáň, Ordoš mu dali meno, keď hodne brechal. To je ordoš, tak sa to vravelo, keď bol chlap mocný. Taro bol pes škvrnitý, ťarbavý a Floško, ktorý mal malú škvrnu žltú na uchu a na jednom oku, ako keby žmúril. Tisa sa volal pes od tisu stromu.
Volakedy dávali mená Gordán, Husár, Bučko, Čardáš, Muzika, Tygr, Zahraj.
Aby sa pes nezatáral za zverinou do hôr, dávali mu na hrdlo takzvaný klepec. Bol to dosť ťažký klátik zavesený na retiazke, ktorý psovi bránil v prudkom behu tým, že ho bil do predných nôh. Raz zastrelil notár v lese ovčiarskeho psa a valasi mu ho do rána povesili na klučku dverí. To na posmech. Valašský pes Laboš, ten diviaka zadávil a iný Dunaj, ten zas v zime chytil líšku a na mieste ju roztrhal. Vlkov bolo za starých časov hodne. Kradli ovce z košiara aj z pastvy. I medveď niekedy si prišiel po ovcu. Preto na košiari bola pri ovciach taká malá kolibka pajtička-len z kôry zrobená, tak rečená baraniarka. Tam v noci spal baraniar, čo barany pasie. Keď psi ucitili divú zver, prebudili brechaním baraniara a ten musel často aj so sekerou zakročiť. Mnohorazy krikom. brechotom psov a velkým hurhajom boli štvornohí lupiči tak polakani, že rýchlo utiekli na prázdno. Pre tento účel, na obranu proti vlkom a proti medveďom mávali ovčiarski psy na hrdlách okovy, teda železné obojky opatrené silnými, ostrými tŕňami.
Čuvači boli vernými druhmi a pomocníkmi valachov. Chodili s nimi aj na pastvu, to vopred šiel valach a na boku chodil pes, aby čriedu ochránil proti vlkom. S úpadkom salašníctva aj chov týchto krásnych zvierat zaniká a nevidno už také vyrastené a mohutné exempláre. Boli to psy ani medvenina, celá dedina sa ich bála.
